Podivuhodnosti Sniny

Cirocha. Sninský veľtok a kolíska sninskej civilizácie.
Počas jesene a jari je voda hlboká, dokonca až po členky. Sninské nábrežie (bude zdokumentované neskôr) poskytuje príležitosť pre romantickú vychádzku.
Veľkolepý most pri autobusovej stanici v centre mesta, oficiálne nazývaný „Most lásky“.
Výhľad na Cirochu z Mosta lásky. Krásny, podnetný, dojímavý.
Po šľachtickom rode Rhollovcov ostal v Snine kaštieľ a zvyšok parku v anglickom štýle. K parku od rieky Cirocha vedie toto krásne schodisko, známe ako „Schodisko vášne“.
Zvyšok (asi 5% pôvodnej rozlohy) starého parku/arboréta rodu Rhollovcov. Väčšia časť bola zlikvidovaná komunistami, napriek tomu, že Snina sa mohla rozrastať ľubovoľnými smermi.
Pohľad na Schodisko vášne z parku.
Jedna z mála turisticky zaujímavých atrakcií Sniny, kruhový objazd.
Jedna z mála turisticky zaujímavých atrakcií Sniny, kruhový objazd.
Za kvalitnými a architektonicky vkusnými ubytovacími a stravovacími zariadeniami netreba chodiť ďaleko. Nachádzajú sa aj v priamo srdci mesta, 30 m od železničnej stanice.
Toto je centrum Sniny.
Ak sa nedá povedať niečo pekné, tak by sme nemali povedať nič. Preto bez komentára.
Jediná svetelná križovatka v meste. Semafory zaplatili občania Sniny, aby mohli trénovať svoje vodičské schopnosti pred cestami do skutočných miest a aby sa mohli pýšiť pred návštevami z okolitých dedín.
Kultová reštaurácia Rozkvet. Miesto, kde po celé generácie prebieha životný cyklus každého Sninčana (krstiny-svadba-kar).
Kaviareň Adra, známejšia ako Zelka či Ovocníček. Legendárne miesto stretnutí sninskej inteligencie a bohémy, nervové centrum sninských mocenských elít.
Výkladnou skriňou Sniny je bezosporu obchodná a biznis štvrť, koncentrovaná v okolí obchodného centra Filová.
OC Filová navštevujú hlavne počas víkendov celé rodiny, aby sa pokochali pohľadom na plné pulty luxusného tovaru a na vlastnej koži zažili novinku, zavedenú v Snine len pred pár mesiacmi – dvere na fotobunku.
Sídlo štátnej polície. Budova prešla v 90tych rokoch rekonštrukciou, no našťastie, pôvodná fasádna mozaika zostala zachovaná i pre ďalšie generácie.
Psychedelické dielo s nerozlúštiteľným motívom Sninčanom pripomína slávny rok 1971, kedy sa začal v prvých častiach Sniny pokusne a nesmelo zavádzať elektrický prúd.
Ešte jeden pohľad na našu rieku.
Na zábere stojí za zmienku len vŕba v strede.
Pod jej korunou sa zvyčajne začínajú náboženské pochody a ceremónie početnej komunity sninských hinduistov (zápalné pohreby a pod.).
Cirocha je vskutku chabou náhradou Gangy, ale keď inú rieku v meste nemáme…
Spustnuté škvarové ihrisko pri parku. Fodbal, ani nič iné, sa tu nikdy nehral.
Ak ste vyrastali v ére pred mobilmi a internetom, boli ste aspoň trochu príčetní a poznali slangové výrazy, ako „pukeľ“, „špičák“, „gumeňáčka“ a podobne, určite ste sa s lobdou chodili hrávať inde.
Ak ste ale mali, či nebodaj stále máte, náklonnosť ku krabicovému vínu a omamným látkam z drogérie, toto miesto asi poznáte dôverne.
Unikátom Sniny sú tri železničné stanice. V meste, do ktorého ledva zablúdi akýkoľvek návštevník a kam sa i domáci vracajú s veľkou nechuťou a sebazaprením. Stanica neslúži žiadnemu reálnemu účelu, len psychohygienickému. Poskytuje Sninančom príležitosť na drobnú hrdosť na vlastné mesto. Príležitosť, navštíviť ju cez víkend, pozrieť sa na koľaje, smerujúce za obzor a pomyslieť si – „Ani oveľa väčšie mestá často nemajú tri stanice“. Je to láskavý sebaklam, lacné placebo pre útechu sninských duší, no buďte prosím zhovievaví a doprajte nám to.
Nájsť dôstojnú a reprezentatívnu budovu pre sídlo Okresného úradu, Dopravného inšpektorátu, Katastrálneho úradu, Klientskeho centra OR PZ a ďalších úradov nebolo v Snine vôbec ľahkou úlohou.
Budovu, ktorá v bázlivom občanovi podvedome vzbudí rešpekt voči majestátu a autorite štátu a jeho inštitúcií.
Naštastie, podarilo sa to.
Jesenského ulica v Snine. Nachádza sa tu najviac sninských pamätihodností – okrem iného i záhadný čadičový obelisk neznámeho pôvodu, skamenené stopy dinosaurov a jediný aktívny gejzír v meste. O nich možno niekedy nabudúce.
Osobne mám na tejto ulici najradšej vodopád na Pčolinke. Počas voľných dní často zoberiem rybársku stoličku, sadnem si na breh rieky a hodiny fascinovane sledujem padajúcu masu vody.
Z dostatočne veľkej vzdialenosti i Snina pôsobí dojmom šarmantného mestečka.
Občas sa zamýšľam, aké veľké muselo byť citové pohnutie niekdajších cestovateľov, keď po dlhej plavbe konečne na obzore zazreli siluetu Sochy slobody.
Nespočetné dni útrap, morskej choroby, nepohodlia a tu zrazu – majestátne uvítanie do bájneho New Yorku.
Zažívajú podobné dojatie aj súčasní návštevníci, napríklad z Bratislavy, keď ich po strastiplnej ceste Karosou naprieč celým Slovenskom privíta sninská autobusová stanica?
Veľký rybník. Čaro sa mu nedá uprieť ani počas zachmúreného novembra, no jednako ma mrzí, že vám nemôžem ponúknuť záber z leta.
Vtedy hladina priam hýri aktivitou. Surferi, windsurferi i vodní lyžiari sa na jazierku míňajú s vyhliadkovým parníkom. Všetci spoločne zdieľajú číru radosť z pohybu, z lúčov slnka a vodnej triešte v tvárach. Na brehoch piknikujú celé rodiny, hádžu si frisbee taniere a uvelebene maškrtia langoše.
Ach, leto, už nech si tu opäť.
Dnes v zúfalej technickej kvalite a pre veľmi úzky okruh obecenstva.
Som fanúšikom náhodných nápisov na sninských budovách. Na tomto sklade (?) pri železničnej stanici sa roky vyskytuje nápis „Black Metal“ a bohužiaľ už vyblednutý „Umyte sa“.
V poslednej dobe tam pribudol nápis „Kaťa“ a čísla „64“ a „65“.
Viem, že je to extrémne chabá pamätihodnosť, ale v Snine musíme byť vďační i za ňu.
Sninské námestie večer. Krástne, úžastné, priam nútiace oči vyroniť slzičky dojatia.
Takto vyzerá výsledok spojenia dobrého vkusu a enormnej precíznosti pri realizácii. Ďakujem ti, moje mesto, za možnosť pookriať na duši. 
Ešte jeden návrat k dominante sninského námestia, nevkusnej soche „Pamätník víťazstva“ od Teodora Baníka z obdobia zahnívajúcej normalizácie (1988). Oficiálny názov som si musel vygoogliť, všetci ju poznáme pod menom“Anča“.
K Anči mám ambivalentný až negatívny vzťah. Zdokumentoval som ju len preto, lebo som ráno pocítil silné nutkanie ísť si zakúpiť cibuľovo-smotanové čipsy a prechádzal som okolo.
„Slamu pre mesto Snina poskytla spoločnosť Agrifop Stakčín“
Bezmenná socha basketbalistky pred športovou halou. Autor a vek diela zatiaľ nezistený.
V alternatívnej realite, v ktorej nedošlo k pomaľovaniu športovej haly unikátnou malinovo-oceľovou farebnou kombináciou, by toto dielo a jeho okolie mohlo byť zdrojom drobnej potechy oka znalcov a fanúšikov znesiteľnejšieho socrealizmu.
Len skutoční znalci Sniny vedia, kde sa nachádza toto šarmantné zákutie.
Asi moja najobľúbenejšia sninská mozaika.
Spríjemňuje prvé roky života študentom Materskej školy na Palárikovej ulici.
Nábrežie Cirochy počas jarného večera. Clivá nádhera.
Tzv. dôchodcovský Facebook.
Informačná tabuľa Jednoty dôchodcov Slovenska neďaleko Rozkvetu.
Vitálny zdroj užitočných informácií i v mojom veku!
V ľavom hornom rohu je strategicky vhodne umiestnená reklama na kamenárstvo.

Najkrajší úsek sninského Starého mesta. Ak má Snina reprezentatívnu časť, tak je to určite táto.
Balkón je tradičným miestom inaugurácií a slávnostných príhovorov mestskej vrchnosti.
Mačka!
Škôlka na ulici Československej armády. Moja alma mater z čias, keď som ledva zvládal základné životné úkony (niežeby to teraz bolo výrazne lepšie…).
Chýbajú mi časy, keď bolo možné v okresnom meste Snina stretnúť priamo v centre kravy, idúce na pašu, konské povozy alebo dôstojne pochodujúce pávy.
90te roky boli skvelé, spomínam na ne s veľkou nostalgiou.
V súčasnom režime (písané počas vrcholnej korona krízy) má človek mnoho času dumať nad závažnými témami. Jednou z takých sú informačné tabule Jednoty dôchodcov Slovenska. Pri pomyslení na ne sa v mysli vyrojí množstvo nástojčivých otázok.
Aký je ich účel? Kto, alebo čo je ich tvorcom? Vznikajú samovoľne pôsobením zatiaľ neznámeho prírodného fenoménu? Sú hmotnou manifestáciou kolektívneho vedomia dôchodcov?
Aký je účel osamelej fotografie ihličnanu? Pookrie okoloidúci dôchodca, smerujúci na neďalekú obecnú poštu po penziu a pohľadnicu od vnuka, nad vytlačenou básňou „Ave Eva“ od Jána Kostru?

„Nad obraz sklonený šepkám si Ave Eva
Pod srdcom krylas‘ ho hriešnika ktorý spieva
a ktorý kajúcne vyberá slová chvál
Ste ako piliere nádherných katedrál
ste ako liany prší z vás kvet i semä
k hriechu i k modlitbe kľaká k vám mužské plemä
žiadosťou šialené rúti sa do bahna
a trepotavým snom vylieta na rahná.“
Bunka Jednoty dôchodcov Slovenska v Pčolinom aktualizuje svoju nástenku skoro tak často, ako bežný tínedžer svoj instagramový profil. Čo je rozhodne super!
Pre priaznivcov sú momentálne nachystané lukulské hody v podobe nástenky s opulentnou veľkonočnou výzdobou.
Veľmi uznávam jej autora.
Sám netuším, či je moja fascinácia nástenkami Jednoty dôchodcov Slovenska prejavom chvályhodného záujmu o aktivity miestnych činorodých seniorov, alebo prvým príznakom kurióznej duševnej poruchy. Nevadí.
V porovnaní s minule prezentovanou veľkonočnou nástenkou dôchodcov z Pčoliného je tu menej vetvičiek a skoro úplne absentujú kraslice. Autor(ka) evidentne radšej pracuje s papierom – výstrižkami a fotografiami. Nesmie chýbať reklama na kamenárstvo a silne insitná autorská básnička o jari.
Teším sa na ďalšiu aktualizáciu o pár dní.
Onedlho oslávime Deň matiek.
Nástenkár Jednoty dôchodcov Slovenska v Pčolinom podľa očakávania tomuto sviatku venoval takmer celú plochu májovej nástenky.
Autor tentoraz použil prevažne tlačené materiály; pravdepodobne si na staré kolená zaobstaral osobný počítač a tlačiareň a naučil sa s nimi zaobchádzať.
No autor je evidentne i poetickou dušou. Nuž, i vy teda o týždeň zarecitujte mamám silné verše z básní Vladimíra Reisela, ako:
„Osmoro detí vzišlo z tvojho tela,
sedmoro naraz ohlásilo hlad.
Až dnes ťa považujem za anjela,
až dnes ti vravím, mama, ja ťa rád!“
Sninská Champs-Élysées.
Krástny a zelený výhľad siahajúci od Budovateľskej ulice až po Ulicu 1. mája.
Ďalšie z menej známych sninských zákutí a ďalší šarmantný nápis.
Júnová nástenka Jednoty dôchodcov Slovenska v Pčolinom si zaslúži prívlastky ako mierne nezáživná či odfláknutá.
Autor napriek tomu, že je dôchodcom a času má habadej, tentoraz pravdepodobne šetril sily a čas. Odišiel na liečebnú procedúru do kúpeľov? Navštívit vnúčence? Nebodaj hospitalizácia?
Ručnej práce a autorského vkladu je tu poskromne. Fotografie otcov z internetu, jedna fotka polonahého muža s dieťaťom, reklama na hroznový cukor a Wobenzym.
Náhodné články z časopisov o strese, avokáde a ovocných nápojoch. Poteší azda len papierové slnko a (opäť!) fotografia ihličnanov.
Dúfam, že júlová verzia bude znamenať návrat do starej formy. ?
Júlový update dôchodcovskej nástenky v Pčolinom je trpkým, bolestným, poburujúcim sklamaním. Kam sa podela kreativita a snaha z jarných mesiacov?
Uspokojí náročné publikum pár strán, vytrhnutých z jedného vydania Nového času pre ženy? Zvädnuté papierové slnko? Čo to má znamenať? ?
„Rozkvitnutá letná pohoda“ – reklama na úplné džady z Kiku.
„Vyberte si svoj symbol života“ – spoznajte, čo vypovedá voľba symbolu stromu o vašom vnútri.
Dve zlé dvojstrany – jedna nudná, druhá ani nedáva zmysel, lebo spája dva úplne nesúvisiace články.
„Nové sú najlepšie“ v piatich riadkoch konštatuje, že nové zemiaky sú lepšie ako staré.
Potešia hádam len dva recepty na špargľu a zákusy. Veľká bieda.
„Ak má niekto s tebou problém,
pamätaj, že je to jeho problém!!
Ale, ale, augustovú nástenku JDS v Pčolinnom zdobí motto, sťa vystrihnuté z tinédžerskej motivačnej stránky na Facebooku!
Oceňujem využite absolútneho rýmu i rozriedenie prílišnej agresivity motta vhodne zvolenými smajlíkmi.
Zvyšok nástenky pokračuje v nešťastne nastolenom trende posledných mesiacov, t.j. je zložená z článkov z dvoch časopisov. Plusový bod si autor zaslúži len za tradične náhodný obrázok lesa s muchotrávkou v popredí (prečo les a prečo opakovane?) a pozoruhodný výstrižok slečny z módnej prehliadky.